Účtovníctvo, Dane & Legislatíva | Dane

Automatická výmena informácií v oblastí daní od 1.1.2016

Finančné inštitúcie budú musieť od 1.1.2016 zisťovať a hlásiť daňovú rezidenciu svojich klientov, anonymné uchovávanie finančných prostriedkov na zahraničných účtoch bude pre firmy aj občanov ťažšie

09.03.2015 | Zdroj: Deloitte

Milan Kubinec, špecialista na AML v spoločnosti Deloitte 

Štandard OECD pre automatickú výmenu informácii v daňovej oblasti prijalo alebo sa v blízkej dobe zaviazalo prijať 93 krajín, vrátane krajín EÚ, ktoré budú musieť do svojho právneho poriadku do konca roku 2015 implementovať požiadavky smernice EÚ, ktorá preberá požiadavky štandardu OECD. Pre daňové subjekty, či už právnické alebo fyzické osoby, to znamená, že finančné inštitúcie, ktoré v týchto krajinách držia na účtoch ich finančné prostriedky, budú musieť od 1. januára 2016 (v prípade niektorých krajín od 1. januára 2017) monitorovať daňovú rezidenciu svojich klientov a od 1. januára 2017 (resp. 1. januára 2018) nahlasovať lokálnym orgánom štátnej správy informácie o ich aktívach, a tie ich posunú daňovým orgánom v krajine, v ktorej majú subjekty daňovú rezidenciu.

Finančné inštitúcie budú zase musieť požiadavky vyplývajúce z tejto legislatívy (hoci vo väčšine krajín ešte nebola implementovaná do domáceho právneho poriadku) na vlastné náklady implementovať a zabezpečiť účinný proces zberu a nahlasovania potrebných údajov. Nová povinnosť sa tak pravdepodobne dotkne ich predajného procesu.

V článku je bližšie zosumarizovaná tvorba a medzinárodná implementácia príslušnej legislatívy od škandálu banky UBS, ktorý podnietil USA k prijatiu právneho predpisu FATCA, cez následné prijatie štandardu OECD až po najnovšiu smernicu EÚ z roku 2014.

V posledných rokoch sa jednotlivé štáty zameriavajú na zefektívnenie výberu daní a to najmä prostredníctvom boja proti daňovým únikom. Posledné kauzy preukázali, že významný podiel daňových únikov spôsobuje schovávanie finančných aktív vo finančných inštitúciách sídliacich (nielen) v tzv. daňových rajoch. Štáty sa preto rozhodli túto situáciu riešiť.

Začala to FATCA

FATCA (Foreign Account Tax Compliance Act) je právny predpis prijatý v USA v marci 2010, ktorý má zabrániť americkým daňovým poplatníkom páchať daňové úniky schovávaním prostriedkov v neamerických finančných inštitúciách. Tento predpis je účinný od júla 2014.

Prijatiu FATCA predchádzali odhady, že americké daňové subjekty zatajujú vo svojich daňových priznaniach prostriedky uložené v neamerických finančných inštitúciách. Každý americký občan (aj keď žije, pracuje/podniká mimo USA) musí hlásiť americkému daňovému úradu svoje finančné aktíva v neamerických bankách a finančných inštitúciách, ak ich výška v priebehu roka prekročí hranicu 10,000 USD. Táto povinnosť je známa ako „FBAR“ (Report of Foreign Bank and Financial Accounts).

Podľa odhadov žije mimo USA približne 7.6 milióna amerických občanov, avšak FBAR vyplňuje len zlomok z nich, napr. za rok 2012 bolo zaslaných len 807,040 FBAR. Treba dodať, že povinnosť nahlásiť FBAR sa netýka len Američanov žijúcich v zahraničí, ale aj prípadov, kedy má účet v neamerickej banke americký rezident. Existoval teda predpoklad, že veľká časť amerických občanov (ale aj firiem) nedodržiava americké daňové právne predpisy – či už úmyselne, alebo z nevedomosti.

Tento predpoklad sa reálne podarilo preukázať počas škandálu z rokov 2008/2009, keď americkí vyšetrovatelia odhalili a zdokumentovali aktivity švajčiarskej banky UBS, ktorá americkým klientom ponúkala možnosť skryť svoje aktíva na švajčiarskych účtoch za účelom vyhnutia sa daňovým povinnostiam. Americkí klienti túto možnosť ochotne využívali a otvorili si približne 19,000 účtov v celkovej hodnote medzi 18 až 20 miliárd USD. Kauza sa skončila pokutou 780 miliónov USD pre UBS a symbolickými trestami odňatia slobody a pokutami pre jej niektorých zamestnancov.

Pre zaujímavosť možno uviesť, že hlavný aktér kauzy Bradley Birkenfeld, bývalý bankár UBS, ktorý celú kauzu odhalil americkým úradom (whistleblowing), dostal najprv v auguste 2009 trest odňatia slobody na 40 mesiacov a pokutu 30,000 USD a krátko po prepustení na podmienku dostal za odhalenie kauzy a spoluprácu pri vyšetrovaní od amerického daňového úradu odmenu v astronomickej výške 104 miliónov USD. Prípad UBS bol poslednou kvapkou trpezlivosti americkej vlády, ktorá sa pre boj proti daňovým únikom cez neamerické finančné inštitúcie rozhodla prijať nové riešenie.

Týmto riešením je práve FATCA, ktorá prikazuje neamerickým finančným inštitúciám identifikovať amerických daňových poplatníkov (či už fyzické alebo právnické osoby) a hlásiť o nich údaje, ako napr. meno, daňové identifikačné číslo, číslo účtu a výšku zostatkov americkému daňovému úradu. Ak neamerické finančné inštitúcie nebudú konať v súlade s FATCA, bude na ich príjmy z amerických zdrojov (tzv. US source income) uvalená 30% zrážková daň.

Finančné inštitúcie túto reguláciu samozrejme prijímajú zo značnou nevôľou, keďže získavanie dát o amerických subjektoch a ich následné zasielanie do USA musia vykonávať na vlastné náklady. Inými slovami, USA chce informácie o svojich daňových subjektoch a finančné inštitúcie to musia zaplatiť. Aj keď sa finančným inštitúciám do tohto nevýhodného obchodu veľmi nechcelo, zrážková daň vo výške 30% bola predsa len silnou motiváciou.

Taktiež zavážilo aj riziko, že niektoré banky nechcú robiť biznis s finančnými inštitúciami, ktoré nedodržiavajú FATCA. Ak by sa teda finančná inštitúcia rozhodla, že nebude dodržiavať požiadavky FATCA, dostala by sa na „čiernu listinu“, čo by v praxi znamenalo, že niektoré finančné inštitúcie by s ňou zrušili korešpondenčné bankové vzťahy. Aj z tohto dôvodu sa prakticky každá známa banková skupina radšej rozhodla investovať nemalé peniaze do implementácie FATCA riešení a od júla 2014 identifikuje, monitoruje a reportuje svojich amerických klientov.

FATCA a bilaterálne medzivládne dohody

Okrem vysokých nákladov na implementáciu bola FATCA finančnými inštitúciami považovaná za problematickú aj z ďalších dôvodov. Jedným z nich je obrovská komplexnosť regulácie (až vyše 500 strán požiadaviek) a ďalším je jej extrateritoriálna pôsobnosť, ktorá nútila finančné inštitúcie narábať s osobnými údajmi spôsobom, ktorý bol z hľadiska lokálnych zákonov problematický.

Na prekonanie týchto problémov mali slúžiť bilaterálne medzivládne dohody (tzv. Intergovernmental Agreements, alebo IGA) medzi USA a partnerskými štátmi. Modelová IGA bola navrhnutá ako výsledok spolupráce USA so štátmi G5 (Veľkou Britániou, Nemeckom, Francúzskom, Španielskom a Talianskom). Podstatou IGA je prijatie záväzku partnerského štátu, že zabezpečí, aby lokálne finančné inštitúcie získavali požadované údaje a hlásili ich lokálnemu orgánu štátnej správy, ktorý ich bude ďalej hlásiť do USA (Model 1 IGA). K dnešnému dňu podpísalo IGA 54 krajín a na ďalších 58 krajín, vrátane Slovenska sa z dôvodu uzavretia podstatných náležitostí dohody hľadí ako keby IGA podpísali (tzv. agreements in substance).

Okrem odstránenia právnych problémov týkajúcich sa nakladania s osobnými údajmi má IGA výhodu aj v „kompaktnejšom“ znení, v ktorom je gro povinností týkajúcich sa zisťovania amerických klientov (due diligence) obsiahnuté len na 18 stranách (Príloha č. 1 IGA). Práve tieto požiadavky implementovala väčšina slovenských finančných inštitúcií do svojich vnútorných procesov, a to s účinnosťou od 1.7.2014.

Daňové úniky netrápili len USA

Nebolo prekvapením, že švajčiarska pobočka UBS sa nešpecializovala iba na amerických klientov, ale svoje „nadštandardné“ služby ponúkala aj klientom z iných štátov. Je logické, že Švajčiarsko je ešte žiadanejšou bankovou destináciou pre klientov, ktorí sú zo susedných krajín a majú to teda takpovediac „na skok“. V súlade s týmito podozreniami bolo zistené, že švajčiarska UBS mala v portfóliu značnú časť prostriedkov francúzskych (údajne až 9,8 miliardy EUR) či nemeckých (údajne až 20 miliárd EUR) klientov.

Nemecké orgány vec uzavreli tak, že sa v júli 2014 dohodli s UBS na pokute vo výške 300 miliónov EUR. Francúzi pokutu zatiaľ neuložili. Nariadili však UBS uhradiť kauciu vo výške 1.1 miliardy EUR, po ktorej stanovia výšku pokuty. Hoci výška pokuty ešte nie je známa, už výška kaucie pre UBS neveští nič dobré. UBS sa síce proti kaucii odvolala, ale neúspešne. Najvyšší odvolací orgán v krajine - Kasačný súd ju závere minulého roka potvrdil.

Pre objektívnosť treba dodať, že daňové úniky sa nespájajú len s UBS, ale obdobné kauzy majú „za klobúkom“ aj iné bankové domy – napr. Credit Suisse, Wegelin (najstaršia švajčiarska banka, ktorá zanikla v dôsledku vysokej pokuty) a poukázať možno tiež na nedávnu kauzu HSBC či izraelskej banky Leumi. Taktiež sa tento problém netýka len Švajčiarska alebo iných bezpečných daňových prístavov, ale môže sa vyskytnúť prakticky v každej krajine.

OECD vstupuje do hry

OECD preto prijala riešenie, ktorého finálne znenie predstavila v júli 2014, kedy vydala tzv. Štandard pre automatickú výmenu informácii v daňovej oblasti (AEOI) a jeho nosnú časť – tzv. Common Reporting Standard (CRS). Štandard predpokladá uzatvorenie bilaterálnych alebo multilaterálnych dohôd medzi partnerskými štátmi, ktoré sa zaviažu vzájomne si vymieňať dohodnuté informácie o svojich daňových subjektoch, a to vo väčšom rozsahu ako je tomu v súčasnosti podľa tzv. EU Savings Directive. Štandard nadväzuje na výsledky spolupráce medzi USA a štátmi G5, a preto sa obsahom aj štruktúrou veľmi nápadne podobá na bilaterálnu medzivládnu dohodu navrhnutú pre implementáciu FATCA. Hlavný rozdiel medzi týmto štandardom a dohodou v oblasti FATCA je, že kým FATCA požaduje zisťovanie a hlásenie výlučne amerických daňových subjektov, štandard OECD požaduje zisťovanie a hlásenie daňových rezidentov všetkých zúčastnených krajín. Kvôli celosvetovému charakteru tohto štandardu sa mu zvykne neformálne hovoriť aj „globálna FATCA“, alebo v skratke GATCA. OECD vydala k štandardu aj vyše 300 stranový komentár, ktorý podrobne interpretuje jednotlivé ustanovenia a obsahuje tiež praktické príklady.

K dnešnému dňu pristúpilo k AEOI prostredníctvom podpísania multilaterálnej dohodu o výmene daňových informácii 52 krajín. Okrem štátov EÚ aj štáty ako napr. Britské panenské ostrovy, Kajmanské ostrovy, Guernsey, Jersey, Faerské ostrovy, Gibraltár, ale aj Švajčiarsko či Lichtenštajnsko. Tieto štáty sa zaviazali, že do konca roka 2015 (resp. 2016 v prípade Švajčiarska, Rakúska, Albánska a ostrovného štátu Aruba) implementujú do svojich právnych poriadkov požiadavky, aby ich finančné inštitúcie museli zisťovať definované údaje o zahraničných klientoch a každoročne ich hlásiť lokálnemu kompetentnému orgánu štátnej správy, ktorý zabezpečí ich výmenu s kompetentnými orgánmi partnerských štátov. Ďalších 41 krajín (vrátane Ruska a Číny) k štandardu OECD síce zatiaľ formálne nepristúpilo, zaviazalo sa však, že tak urobia do konca roka 2015, resp. 2016. Možno teda konštatovať, že už 93 štátov, vrátane mnohých známych finančných centier a daňových rajov, deklarovalo svoje odhodlanie výrazne posilniť medzinárodnú spoluprácu pre boj s daňovými únikmi.

Čo na to EÚ?

Problematika daňových únikov pochopiteľne nemohla obísť ani legislatívu EÚ. Dobrou správou je, že EÚ v tejto súvislosti nezačala tvoriť svoj vlastný spôsob boja proti daňovým podvodom, ale vo svojej legislatíve prakticky kompletne odkázala na štandard OECD, resp. ho prevzala a to v Smernici Rady 2014/107/EÚ z 9. decembra 2014, ktorou sa mení smernica 2011/16/EÚ, pokiaľ ide o povinnú automatickú výmenu informácií v oblasti daní. Táto smernica v súlade so štandardom OECD prikazuje členským krajinám, aby do konca roka 2015 prijali zákony alebo iné právne opatrenia, potrebné na zabezpečenia cieľov smernice, pričom tieto opatrenia musia byť účinné od 1.1.2016. V praxi to znamená, že finančné inštitúcie v EÚ (ale aj v mnohých ďalších štátoch) budú musieť od 1.1.2016 zisťovať daňovú rezidenciu svojich klientov podľa predpísaných postupov a od roku 2017 každoročne hlásiť zistené dáta (za predchádzajúci rok) kompetentnému orgánu štátnej správy. Výnimka bola priznaná Rakúsku, ktoré má oproti ostatným členským štátom ročný odklad.

Smernica 2014/107/EÚ obsahuje aj ustanovenia, ktoré sa v súčasnosti de facto nachádzajú aj v Smernici Rady 2003/48/ES o zdaňovaní príjmu z úspor v podobe výplaty úrokov (známa ako EU Savings Directive). Z dôvodu uvedenej duplicity sa preto očakáva, že Smernica 2003/48/ES bude zrušená.

Záver

Štandard automatickej výmeny informácií v daňovej oblasti sa nezadržateľne blíži do nášho právneho poriadku. Pre finančné inštitúcie znamená súčasná situácia veľkú výzvu, keďže budú musieť do konca roka 2015 implementovať opatrenia na plnenie požiadaviek štandardu OECD resp. smernice 2014/107/EÚ, a to napriek tomu, že lokálna legislatíva ešte neexistuje.

Tí, ktorí vidia do zložitosti implementačných procesov vo veľkých finančných inštitúciách (napr. banky), budú určite súhlasiť, že času nie je veľa. Finančné inštitúcie by sa mali v najbližšom období sústrediť na vypracovanie dopadových analýz a následnú implementáciu požiadaviek štandardu OECD. Počas projektu by sa však nemalo myslieť len na implementáciu právnych požiadaviek, ale aj na efektívne využitie ustanovení AEOI, resp. CRS tak, aby bol dopad na predajný proces (najmä na jeho dĺžku) čo najmenší a aby klient nebol obťažovaný vyplňovaním rôznych formulárov, pokiaľ to naozaj nie je nevyhnutné. Na pamäti treba mať taktiež zvyšujúci sa záujem štátov o boj proti daňovým únikom a z toho prameniaci trend zvyšujúcich sa pokút v prípade porušenia príslušných regulácií.

Bude mať automatická výmena úspech a pomôže znížiť daňové úniky? Očakávania štátov, ale aj časti verejnosti sú určite vysoké. Netreba však zabúdať, že štandard automatickej výmeny OECD je len regulácia a jej efektivita bude v konečnom dôsledku závisieť od toho, ako budú jej ustanovenia vykonávať jednotlivé zodpovedné osoby – štátne orgány v oblasti kontroly, zamestnanci finančných inštitúcii a externí konzultanti podieľajúci sa na implementácii, ale aj privátni bankári, ktorí môžu byť napriek regulácii s vidinou vysokej odmeny v pokušení pomôcť klientovi zatajiť jeho daňovú rezidenciu. Ak každý z menovaných bude riadne plniť svoje povinnosti, automatická výmena bude dávať zmysel a v boji proti daňovým podvodníkom bude účinná. Potom môže pomôcť nielen k odhaľovaniu daňových únikov, ale mať aj preventívne účinky a odrádzať daňové subjekty od pokusov ich vôbec páchať.

V prípade otázok môžete kontaktovať autora článku na mkubinec@deloittece.com.

Na spoločnosť Deloitte sa vzťahuje obmedzenie zodpovednosti Prevádzkovateľa portálu CFO.sk a jeho odborných prispievateľov a partnerov.